BOD ZLOMU

 V predchádzajúcej kapitole ste sa dočítali.

Patrik oslavoval svoj narodeninový deň a Davidova mama vyslovila vetu ktorá spustila vlnu reakcii.

–          Rakovina je späť a je silnejšia.

Patrik zachraňoval situáciu.

–          Neboj sa všetko dobre dopadne

A mal pravdu.

–          Otec mi píše mama sa prebrala a je v poriadku.

No v poriadku neboli Patrik s Dávidom, keď sa ich cesta stala pre jedného z nich poslednou. Ale niekto iný, sa vybral na cestu úplne opačným smerom.

–          Šofér kamiónu je preč.

                                                ***

„Ten deň začal tak krásne. Slnko bolo vysoko na oblohe. Moja rodina šťastná a kamaráti sa zabávali. No potom sa niečo stalo.

Teraz ležím tu, všade okolo rozbité sklo, krv, trosky auta a môj priateľ Dávid. Vyzerá tak pokojne, ako by spal. Začal som si uvedomovať, že necítim vôbec nič. Žiadne pocity, bolesť či hnev. A po chvíli všetko začalo tmavnúť až ostala úplná tma. V jednej sekunde som započul Calvinov hlas, ako volá moje meno. Pootvoril som oči, usmial sa a zaspal navždy.  Niekedy to čo si želáme, sa môže splniť skôr ako by sme čakali“

… Úžasná Milosť, tak sladký zvuk,

    ktorá zachránila chudáka ako ja.

    Kedysi som bol stratený, ale teraz som sa našiel,

    Bol som slepý, ale teraz vidím.

„Všetci prišli, okrem Dávida. Sedia tu, smútia a pozerajú na portrét vedľa rakvy s mojím telom. Pozorne počúvajú čo kňaz vraví. Rozpráva niečo ako, že najväčšia tragédia je, keď zomrie mladý človek. Keby som tak mohol prísť a povedať, že je to v poriadku, a utrieť slzy svojim rodičom a priateľom.

 …Bola Milosť, ktorá naučila moje srdce báť sa.

    A Milosť, moje obavy rozptýlila.

    Aká drahá sa ta Milosť javila

    Na hodinu som tomu uveril.

 „Bolí ma keď vidím, ako moji najbližší nesú na ramenách rakvu s mojím telom a prechádzajú davom ľudí držiacich v rukách biele ruže“

…Cez mnoho nebezpečenstva, driny a nástrah

   Už som prešiel.

   Táto Milosť, ktorá ma viedla tak bezpečné doteraz

   tá Milosť ma povedie domov.

„Už sme na mieste. Všetci stoja okolo plačú a spomínajú. Jeden po druhom kladú na moju rakvu ružu a vravia krásne veci“

…Keď tu budeme desať tisíc rokov

   Jasne žiariť ako slnko.

   My nebudeme o nič menej dní spievať Božie chvály

   Než sme po prvý krát začali.

„Rakva aj s mojim telom klesá pod zem. Posledné slnečné lúče dopadajú na ruže ktorými je pokrytá.“

 …Úžasná Milosť, jak sladký zvuk,

    Tá čo zachránila chudáka ako ja.

    Kedysi som bol stratený, ale teraz som sa našiel,

    Bol som slepý, ale teraz vidím…

 … O dva mesiace neskôr.

–          Je tu tak krásne.

–          Máš pravdu Adam.

Sára sa pridáva do konverzácie.

–          Určite by sa mu tu páčilo.

Po chvíli ticha a dívania sa na blížiaci sa západ slnka pri trblietavej hladine mora Adam prehovorí.

–          Ideme na to?

Calvin sa postaví a opráši sa od piesku. Potom vyberie fľašu s listom ktorý kedysi všetci spolu napísali. Vloží ho do vnútra a uzamkne. V očiach sa mu trblietajú slzy.

–          Škoda, že tu nemôže byť Dávid.

–          Od tej nehody skoro s nikým nekomunikuje.

–          Myslíš, že je to aj kvôli tomu, že je na vozíku?

–          Neviem, veď uvidíme o týždeň začína škola.

–          Všetko bude teraz iné.

–          To áno Sára. Ideme na to?

–          Môžeme?

–          Áno, poďme na to!

V tom sa všetci vyzliekli do naha, rozbehli sa do vody. Potom spoločne fľašu zahodili do mora so slovami„ pretože my žijeme večne navždy spolu.“ V ich tvárach bol náznak radosti a smutné tváre aspoň na moment vystriedal smiech.

„Zatiaľ čo sa moji priatelia lúčili s mojou osobou tak ako sme boli zvyknutý, mojich rodičov to ničilo čoraz viac. Keď moja mamina balila do škatúľ moje veci a prezerala si fotky, netušila ešte aká návšteva sa k ním blíži.“

„Ding-dong“

–          Dobrý deň. Úrad pre vyšetrovanie. Volám sa Eva Gabriová, toto je môj kolega Martin Varga. Vy ste pani Fisherová?

–          Nie madam, som domáca rodiny Fisherovej. Počkajte chvíľu hneď vám ju zavolám.

Samanta vchádza do mojej izby.

–          Pani Viktória, sú tu od polície a chcú sa s vami porozprávať.

–          Ďakujem Samanta zaveď ich do obývačky a ponúkni ich kávou. Hneď tam budem.

Samanta si všimla, že fotka nebola jediné čo Viktória držala v ruke. Ale aj poloprázdnu fľašu od vína.

–          Pani Viktória ak chcete poviem, že sa necítite dobre a dohodnete si stretnutie na inokedy.

–          Nie Samanta, hneď som tam.

–          Nehnevajte sa za opovážlivosť, ale pred tým, ako pôjdete dolu prepláchnite sa. Cítiť z vás ehm veď viete.

–          Dobre, ďakujem…

Zatial čo moja mama zbierala spomienky po mne moji kamaráti spomínali na mňa o niečo pokojnejšie. Sedeli na pláži pri ohni, pili naše obľúbené pivo a smiali sa na našich spoločných trapasoch či vtipných historkách.

–          Pamätáte keď sme boli opekať v tom kameňolome a čo prišli policajti a Patrik sa rozbehol ožraný preč a spadol do tej jamy a zlomil si nohu?

–          Jasné a začal tam so zlomenou nohou na nich kričať „Aj tak ma nechytíte vy zelený hajzli ja som mindža“

–          Áno a kým to zo seba dostal už stáli pri ňom.

–          Vtedy ho doma dobre zmlátili.

–          To áno doteraz si pamätám tu žilu na čele jeho mami keď ho zbadala.

Všetci sa smejú len Calvin je duchom neprítomný.

–          Calvin si v poriadku?

–          Čo myslíš? Idem pre pivo,

–          To bude v poriadku Calvin.

Calvin sa rozčúlil a začal kričať.

–          Ty si v tom aute nesedela. Nezomrel ti pred očami kamarát. Tak mi nehovor, že to bude v poriadku.

Rozbehol sa preč.

–          Idem za ním.

–          Dobre Adam utekaj.

Viktória zišla dole spoločne aj so svojim manželom Patrikom a pustili sa do konverzácie. No odpoveď na otázku pána Fishera oboch zaskočila.

–          Našli ste vodiča kamiónu?

–          Nie sme tu kvôli tomu. Ale keď sa pýtate. Nie stále po ňom pátrame.

–          Tak prečo ste tu?

–          Dostala sa nám do rúk sprava z pitvy Patrika Fishera. V krvi mu našli nula celá šesť promile alkoholu. Pričom sa rútil mestom skoro sto dvadsať kilometrovou rýchlosťou a bez platného vodičského oprávnenia . A preto sa mesto, tak ako aj mnohý občania, ktorý už nechcú tolerovať rozmary bohatých detičiek,  postavilo k tomu tvárou a podali žalobu na vášho syna i vašu rodinu.

–          Ako prosím?

–          Tu máte predvolanie na súd ktorý sa uskutoční o dva týždne, dvadsiateho tretieho septembra na krajskom súde.

Viktória sa zdvihla a začala kričať a triasť sa.

–          Vypadnite z môjho domu!

–          Miláčik hlavne pokoj vyriešime to.

–          Rozumiem pani Fisherová, podrobnosti vám pošleme v najbližších dňoch kuriérom.

–          Vypadnite okamžite!!!

Treskla za nimi s dverami a po stene sa skĺzla až na dlážku a s hysterickým plačom sa zvíjala na podlahe predsiene domu.

–          Čo budeme robiť, prečo nám to robia?

–          Zavoláme nášmu právnikovi. On bude vedieť, hlavne musíme ostať pokojný. Poklad my to zvládneme…

Zatiaľ o pár ulíc ďalej riešili iný problém.

–          Dávid si nachystaný?

–          Mami ja tam naozaj nechcem ísť, som kripel a ešte mam ísť aj k cvokárke?

 Dávid sa rozčúlil a hodil veľkú kryštálovú vázu plnú ruži o stenu.

–          Dobré poklad to nič. To sa stáva si nahnevaný.

–          Drahá nechaj to na mňa, nemôžeš sa namáhať.

–          Dobre

–          Synu počúvaj ma.

–          Teraz ťa mam počúvať? Na čo sa hráš veď nie si ani môj otec.

Peter sa pozrel na Dávida pohľadom aký u neho ešte nevidel. Zobral si sveter a odišiel preč.

–          Teraz si šťastnejší?

Zašepkala jeho mama a išla do svojej spálne. Do mesta prišiel nový deň a na letisku pristalo lietadlo so Sárou, Adamom a Calvinom, kde ich čakali rodičia. Okrem mami Calvina, ktorá ma dve práce, aby uživila seba, Calvina a jeho mladšieho brata Santiaga. Pre Sáru prišiel jej otec keďže jej mama je opäť so svojím novým niekde na dovolenke.

–          Tak ahoj chalani bolo to také ako by chcel?

–          To áno.

–          Určite sa mu to páčilo.

–          Tak o dva dni v škole sa vidíme.

–          Jasné ahoj zatiaľ.

–          Caf

–          Adam vyhodíš ma prosím ťa u Dávida, pôjdem ho pozdraviť.

–          Určite, nie je problém.

–          Ďakujem.

Keď Calvina odviezli k Dávidovi, Adamova mama navrhla či nepôjdu ešte do obchodu. Podobný scenár sa odohral aj u nás doma.

–          Patrik idem sa vyvetrať.

–          Dobre zlato, dávaj si pozor.

Calvin sa blíži k Dávidovým dverám a zaklope.

–          Ahoj Calvin čakal som ťa,

–          Musel som sa zastaviť. Ako sa máš?

–          Ale tak celé dni posedávam, ale inak úplne na hovno.

–          Potrebujem sa porozprávať lebo viem, že ty ma pochopíš.

–          Tiež to potrebujem, tak poď ďalej černoch.

–          Dobrý deň pani Fisherová

–          Ahoj Adam, dobrý deň pani Hujerová.

–          Na prechádzke?

–          Potrebovala som vypadnúť je toho veľa.

–          To áno.

–          Rada som vás videla. Majte sa pekne.

–          Aj vy dovidenia.

–          Tomi prosím ťa! Mohol by si sa u nás zastaviť? Niečo by som potrebovala.

–          Samozrejme pani Fisherová, môže byť zajtra o tretej?

–          Áno ďakujem.

–          Tomi nevieš čo chce?

–          Netuším, ale asi niečo s Patrikovými vecami predpokladám.

–          Hmm, chceš niečo zjesť?

–          Mal by som sa konečne poriadne najesť.

Ako sa moja mam blížila k autu videla, že niekto pri ňom stojí. Keď na neho zakričala, neznáma osoba ušla preč. Po príchode k autu uvidela za stieračom dnešné vydanie novín. Na titulnej strane bola správa…

–           „Opitý mladík na svojom luxusnom BMW pred dvoma mesiacmi havaroval v centre mesta. Pri nehode zahynul on a jeho kamarát skončil na vozíku. Občanov to pobúrilo a podali hromadnú žalobu. Podľa nepotvrdených informácii jeho matka už v minulosti pod vplyvom alkoholu nehodu spôsobila.“

„Áno. Ticho vyplaví na povrch rôzne veci.“

 Viktória stoji pri aute, keď jej noviny padnú z ruky a vypadne z nich obálka.

„Niektorý kvôli tichu, nedokážu spať,“

–          Dávid čo sa deje?

–          Mami, stále to mám pred očami.

–          Pokoj zlatko!

–          Zajtra pôjdeme k tej doktorke?

–          Chceš ísť?

–          Áno, chcem.

„No na klinike mali úplne iný problém“

–           Pán doktor môžete na chvíľu prísť sem?

–          Čo sa deje?

–          Pozrite na tú snímku. Je vám povedomá?

–          Úplne zhodná ako u pani Nikovej. Ale to nie je možné!

–          Spravil som pre istotu aj ďalšiu snímku. Pozrite!

–          Panebože, ona nemá rakovinu…

–          Zavolaj niekoho nech ten stroj dá opraviť.

„V ten istý čas pani Fisherová zbadala obálku, ktorá vypadla z novín. Obsah ju odrovnal na toľko, že jediné riešenie, ktoré v tom momente videla, bola fľaša vodky“ 

Viktória nasadla do auta s fľašou v ruke a odišla.

„No nevšimla si, že nebola sama“

 Pokračovvanie si môžete prečítať už  22.9. 2013.