BOD ZLOMU

                        „V predchádzajúcich kapitolách ste sa dočítali.

 Stala sa nehoda a niekto zomrel. Prebehla aj posledná rozlúčka sním, no každý sa lúčil po svojom.“

–          Určite by sa mu to páčilo.

„No niekto sa v ten večer druhý krát narodil.“

–          Kamión je prázdny šofér je preč.

„Niekto niesol následky.“

–          Ja k žiadnej psychologičke nepôjdem! Nestačí, že som už kripel?

„A niekto si začal priať aby sa nenarodil.“

–          Heeej stojte!!!

 „A Viktória otvorila list.“

„Áno každý má rád spoločnosť.“  Viktória sedí v bare s cudzími mužmi a pije množstvo alkoholu. „Osobu ktorej sa môžete vyrozprávať.“ Dávid vchádza do ambulancie psychologičky. „Niekoho kto nám povie dobre správy.“ Dávidovej mame zvoní telefón a volá jej doktor. „ Niekoho komu budeme chýbať keď raz odídeme.“ Calvin drží v ruke fotku Patrika. „Áno, každý potrebujeme niekoho. Ale sú tu taký, ktorý nikoho nemajú a ty si vždy nájdu niekoho na koho sa zavesia.“ Žiaci to to je vaša nová spolužiačka Vanesa. „No nie vždy majú čisté úmysli.“

Naše mesto v noci je také pokojné, a tiché, keď sa prechádzate po uliciach môžete počuť susedov televízor, vrčanie pouličného osvetlenia či blázniace sa mačky v parkoch. No dnes je výnimočný deň. Dnes sa mesto preberie o niečo skôr. Deti idú prvý krát do školy, mnohý rodičia do prace. No poniektorý majú úplne iný program. Či chcú alebo nie.

–          Patrik vstávaj, je čas isť do školy.

–          Mami ešte chvíľu ma nechaj.

–          Nachystala som ti raňajky a desiatu.

–          A naozaj tam musím ísť?

–          Áno miláčik, Samanta ti ožehlila oblečenie čo si si nachystal. Máš ho v kúpeľni na poličke.

–          Ďakujem mami.

–          Dnes mám pojednávanie nemôžem ťa odviesť. Ale Samanta ťa hodí do školy.

–          Dobré mami, ľúbim ťa.

–          Aj ja teba miláčik.

–          Viktória! Viktória! Viktória preber sa! Preboha ty vyzeráš. Čo to máš s rukou?

–          Treba Patrika zobudiť a odviesť do školy. Dnes ide do školy vieš o tom nie?

–          Zlatko ty si úplne na mól, odnesiem ťa do postele.

–          Ale on vlastne už nie je.

–          Miláčik pod spať.

–          A nikdy som ho tam nestihla zaviesť.

–          Láska ľahni si a zajtra sa porozprávame.

–          Myslíš, že sme boli zlý rodičia?

–          Robili sme čo bolo v našich silách a on to vedel.

–          Áno, áno asi áno. Máš pravdu tak ja si ľahnem teda.

 „No pre niektorých to práve najkrajšie ráno nebolo. A zďaleka ani  deň.“

–          Pán Fisher. Toto musíte vidieť!

–          Čo je? Čo sa deje Samanta?

–          Len sa poďte pozrieť do garáže. Pozrite!

–          Panebože,  to auto je narazené.

–          A myslím, že toto je krv!

O pár ulíc ďalej sa moji kamaráti opäť stretli v škole.

–          Hurá prvý deň v škole a už chcem prázdniny.

–          Adam u teba nič nové.

–          To máš pravdu.

–          Ozaj čo je to zač ta nová?

–          Neviem mne sa zdá v pohode.

–          Tebe sa zdá každá. Dokedy ju nepretiahneš.

–          To máš pravdu Dávid.

–          Čo si budeme klamať.

–          Aha ahá ide sem! A ide z nej strach.

–          Ale Calvin prestaň.

–          Ahoj, Adam však?

–          Áno a ty Vanesa?

–          Správne, len som ti doniesla učebnicu. Si ju nechal na lavici.

–          O ďakujem to je milé.

Chalani pozerajú cez jej chrbát a ukazujú, aby sa jej opýtal či pôjde s nimi sa najesť. V tom sa otočila, keď videla divne pohľady Adama.

–          Áno, pôjdem ak vám to nebude prekážať.

–          Nebude. To to je Sára, tam ten invalid to je Dávid.

–          Ahoj ale podľa doktorov je to len dočasné a môžeme parkovať všade hneď pri vchode.

–          Nemáš ešte jeden?

–          Hahaha páči sa mi.

–          Áno to je Calvin tomu sa páči každá.

–          Ticho bukva

–          Ty si gay?

–          No nie tak celkom. Ja mam rád aj dievčatá, ale aj chlapcov. Ja som, ako Ježiš. Ja milujem všetkých.

–           Už to nezachrániš Adam, ale dobrý pokus.

–          Poďme sa radšej najesť.

–          No hurá dobrý nápad.

Po prechádzke a rozhovoru cez park až do nášho obľúbeného bistra, ktoré leží skoro na najrušnejšej križovatke v meste, a chodí tam kopec ľudí, tam radi sedávajú, sledujú a ohovárajú.

–          Odkiaľ pochádzaš ešte som ta tu nevidel.

–          Ja som zo stredného Slovenska a teraz sme sa sem presťahovali. A ty si odkiaľ, ak sa smiem opýtať?

–          Ja som na polku Slovák a na polku Brazílčan. Tu to Adam je na polku Slovák a na druhu tiež. Dávid východniar a Maďar,  úžasná kombinácia. Sára je podľa mňa z inej planéty, no nevieme z akej.

–          A ty Vanesa vaši si tu našli prácu alebo prečo ste sa presťahovali?

–          Otec nás pred niekoľkými týždňami opustil a už dávnejšie sme sa chceli presťahovať, tak sme to jednoducho spravili.

–          A to len tak odyšiel?

–          On často niekam zdrhol na pár dni. Ale vždy sa vrátil ale teraz nič.

–          Ani sa o neho nebojíš?

–          Snažím sa na to nemyslieť.

Dávid si všimol prichádzať jeho mamu na aute.

–          Už je tu moja mama. Tak ja sa odpájam a vidíme sa zajtra. Dnes idem cvičiť a mal by som byť schopný sa postaviť.

–          Veď tebe v jednom kuse.

Pri stôl už prichádza Dávidova mama.

–          Čo v jednom kuse?

–          Dobrý deň teta.

–          Ahoj. Ako sa mate?

–          Tak dá sa to.

–          Dobre mi ideme tak sa majte, ahoj.

–          Ahoj

Vanesa zo zvedavosti.

–          Čo mu stalo, že je na vozíku?

–          Mal autonehodu.

–          Niečo vážne? 

–          Áno, ale nebavme sa o tom!

–          Dobre, ako povieš. Aj ja už musím bežať, aby sa mama o mňa nebála.

–          Radi sme ťa spoznali.

–          Aj ja ahoj.

–          Ahoj

–          Ozaj Vanesa. Nechceš budúci týždeň prísť na moju party?

–          Jasne, rada.

Sára nečakala dlho a spustila.

–          Niečo mi na nej vadí!

–          Tebe Sára na každej babe niečo vadí.

–          Ale teraz vážne.

Zatiaľ čo decká dojedali kalorické hamburgery a veselo sa bavili u Fisherovcov, tak veselo nebolo.

–          Ahoj Viktória.

–          Ahoj. Strašne ma bolí hlava, mame kávu?

–          Posaď sa! Nech sa páči ale je horúca. Čo sa včera stalo?

–          Ďakujem. Nič prečo?

–          Pamätáš si niečo?

Ding-dong

–          Idem otvoriť.

–          Ďakujem Samanta.

–          Nič sa nestalo, aspoň si nespomínam nepamätám.

–          Pan Fisher.

–          Počkaj Samanta chvíľu. Kde si bola včera?

–          Pán Fisher je tu polícia.

–          Dobrý deň. Agentka Eva Gabriová. Mi sa už poznáme.

–          Pani Fisherova postavte sa!

–          Čo sa deje?

–          Zatýkam vás za ublíženie na zdravý a jazdu pod vplyvom alkoholu. Mate právo nevypovedať, všetko čo poviete môže byť a bude použité proti vám.

–          Patrik! Patrik! Čo sa deje?

–          Zlatko hlavne buď pokojná a nič nehovor. Volám právnikovi!

–          Prosím ja som nič spravila!

–          Utíšte sa pani Fisherova.

Keď pani Fisherovú nakladali do policajného auta a odťahovali jej nabúrane auto, akurát prišieľ do ich domu Tomi.

–          Dobrý deň pán Fisher. Čo sa deje?

–          Tomi nie je vhodný  čas!

–          Vaša manželka mi včera hovorila, že chce aby som k vám dnes prišiel.

–          Čože? Ty si ju včera stretol?

–          Áno

–          Pod nastúp si povieš mi cestou.

Dávid sa vrátil z terapie a opäť bol na nesprávnom mieste  v nesprávny čas, alebo bol práve tam kde mal?

–          Som doma.

Zrazu započul rozhovor jeho rodičov.

–          Takže sa mýlili?

–          Áno bola to chyba v prístroji. Nemám rakovinu!

–          Ako mami?

–          Zlatko som zdravá. Prečo sa netešíš?

–          Teším. Len niekto tu kvôli tomu zomrel zbytočne.

„Áno každý potrebujem osobu ktorej môžeme povedať šťastne novinky, len niektoré majú aj tu zlú stránku pri ktorej sa začnú tvoriť tajomstva aj medzi najlepšími kamarátmi.“

Dávid vchádza do triedy.

–          Ahoj, Ako je na tom tvoja mama?

–          Drží sa. Ďakujem.

„Niektorý by tak moc chceli niekoho pri sebe no nemôžu.“

–          Prosím vás môžem si aspoň zavolať?

–          Nemáte pravo na telefonát.

„Niekto odhalil správu, ktorá mala patriť iba jednej osobe.“

–          Agentka pozrite čo sme našli v aute.

–          Je to dopis. A jeho obsah vás bude veľmi zaujímať.

Detektívka nahliadne do dopisu v ktorom je napísané.

„Viem čo si spravila, teraz sme si vyrovnaný“

„Áno, každý ma svoje tajomstvá ktoré nehovorí ani svojím najbližším.“

Vanesa sedí v bistre, kam chodia decká, a telefonuje.

–          Ahoj. Všetko je v poriadku. Áno držím sa plánu. V sobotu idem s nimi na party. Dobre aj ja teba ľúbim. Dávaj si na seba pozor. Ďakujem pa.

„Pretože vie že ty najbližší, doplatia na to najviac.“