BOD ZLOMU

Ahoj, volám sa Patrik a dnes mám narodeniny. Moja rodina veľmi rada robí tieto dni inými ako ostatné. Začína to bohatými raňajkami rovno do postele, leňošenie pri záhradnom bazéne, obed a golf v spoločnosti starých rodičov. No moja najobľúbenejšia časť narodenín je tá, keď sa spoločne stretnem so svojimi priateľmi na mojej oslave. Všetci vyzerajú tak spokojne, porovnávajú a smejú sa na bláznivých darčekoch, usmievajú sa, tancujú a zabávajú. Áno, sú to krásne momenty, ktoré mnohý považujú za samozrejmosť. No nikto nemá ani tušenie, že dnešní večer sa v jednej sekunde zmení, pre niekoho z nás, na posledný večer vôbec.

                                                  ***

                           Moji priatelia už od samého rána zahlcovali môj telefón a nástenku facebooku želaniami k narodeninám, či už peknými, vtipnými alebo len stručnými zo slušnosti. Príprava mojej narodeninovej party bola v plnom prúde už od samého rána. Po dome sa premávali neznámi ľudia ktorý nosili obrie torty, obložené misy, zákusky, balóny a veľa ďalších zbytočností. Rodičia to berú vážne, však sú to moje osemnáste narodeniny. Keď sme už pri rodičoch moja mama sa volá Viktória. Pracuje ako rozvodová právnička, pôvodne je zo západu našej malebnej krajiny, ale počas štúdia jej ponúkli prax v USA, kde úplnou náhodou stretla môjho otca a jej manžela s krásnym menom Patrik. Po dvoch stretnutiach som tak nejako vznikol ja. Počas tehotenstva mojej mami sa otcova firma rozrástla a tak sme sa v jednom kuse sťahovali. Žili sme v Californi, Brazili dokonca aj v Mexiku jeden mesiac sme strávili v New Yorku. Keď mama bola v 7. mesiaci firma sa rozrástla do Európy a mesiac sme žili v Londone. Hormóny s mojou mamou plieskali až tak, že donútila, svojho manžela, že chce syna porodiť na Slovenku. A tak nejako som sa tu narodil a ostali sme tu žiť šťastne a spokojne.

–          Ahoj mami

–          Miláčik ahoj chutili raňajky?

–          Áno, ako každý rok. Keď sme pri každoročnej tradícii, musím isť hrať s dedkom golf? Vieš ako neznášam to jeho neustále poučovanie.

–          Áno zlatko musíš, už to tvoj otec dohodol.

–          A kde je teraz môj otec a tvoj manžel?

–          Išiel pre tvoj darček.

–          Och tie darčeky skoro najkrajšia časť narodenín.

–          Určite najkrajšia, keď ho zbadáš

–          Ho?

–          Patrik! Utekaj si zaplávať donesiem ti nejaký drink čo povieš?

–          No ok, ako povieš mami ale nejaký „ten“ prekvapenie čo vyskočí z torty by si mohla objednať.   

–          Bazén zlatko.

Po dlhom a vyčerpávajúcom nič nerobení pri bazéne som sa konečne odhodlal, navliekol na seba elegantné golfové oblečenie, aj keď som vedel, že som dokonalý, starý otec si nenechá možnosť na mne niečo skritizovať. Keď prešlo toto rodinné poučovanie a zhadzovanie, na rad prišli ako vždy tie trápne otázky „Frajerku máš? Deti kedy budú? Svadba kedy? Už by bolo na čase“ neznášam to. Vždy sa v hlave pousmejem a poviem si „keby tak vedeli“

Konečne doma po úmornom viac nosení dedových palíc a múdrostiach, že jeden život ti bude naň krátky, ako hraní golfu. Ale aspoň ten obed stál za to. Ale len tak medzi rečou mám toho starého rád.

–          Mami sme doma

–          Ahoj chlapci moji. Ako bolo?

–          Super ako už sedem rokov po sebe.

–          Ale Patrik, veď to nebolo až také zlé.

Ako som postupoval ďalej do domu zbadal som tu hrôzu.

–          Preboha mami čo sa tu stalo? Explodoval tu kráľ gýču?

–          A pozri čo je pri terase.

–          Jeeeeeeeeeeeeej čokoládová fontána.

–          Dobre zlatko utekaj sa nachystať o hodinku začnú hostia prichádzať.

Presne o hodinu sa ozvalo prvé „ding-dong“ alebo niečo podobné tomu. Naša domáca Samanta, ktorú si otec doviezol z USA, keď tam ešte žil, sa o mňa starala od narodenia. Moji rodičia často cestovali a boli pracovne vyťažený a práve Samanta bola tá, ktorá ma prebaľovala, ktorá bola svedkom môjho prvého kroku, ona ma viedla prvý krát do školy. Samatna nie je len náhrada za vyťaženosť mojich rodičov, ale aj skutočný priateľ ktorý vždy pri mne stojí. Člen rodiny. Dnes na moje narodeniny mala česť vítať mojich hostí. Ako prvý prišiel Dávid. Dávid má 19 rokov. Vždy si potrpel na presnosť a hlavne na poriadok. Vždy usmievavý a hlavne veľmi dobrý chalan. Jeho rodina je mierne utiahnutá, pretože pred dvoma rokmi mu zomrela mladšia sestra na zástavu srdca. Už od malička mala sním problémy.

–          Ahoj Dávid, ako vždy presný.

–          Heh ahoj Patrik, ako vždy dom prezdobený.

–          Len to nehovor pred mamou. Čo si dáš piť?

–          Len nejaké nealko

–          Nealko?

–          Veď zatiaľ.

A znova zvonenie. Tento krát to boli moji spolužiaci a kamaráti z futbalu. Ale hneď za nimi sa blížila Sára. Sára je asi najlepšia baba akú poznám aj keď jej rodičia sa trošku vymkli kontrole a nevedia si prísť ani na meno, ale z druhej strany máme o vtipne príbehy postarané. Sára je moja spolužiačka už od základnej školy. Je plná energie a je ako neriadená strela veď aj jej uvítanie stalo za to.

–          Čau buzna, poštím sa musím bežať na hajzel. Úúú vidím, že tvoja mama sa s výzdobou zase neskamarátila, inak všetko naj, potom pokecáme.

–          Tak ok, ahoj a ďakujem?

Ako vždy a všade spolu prišiel Adam a náš pričmúdli kamarát Calvin. Adam je z trochu zámožnej rodiny. Jeho mama pracuje ako vedúca jedného módneho butiku a otec ten butik a par ďalších vlastní. A taká drobná poznámka. Adam je gay. A je to môj najlepší kamarát. Calvin sa prisťahoval na Slovensko, keď mal 4 roky. Jeho mama je Slovenka a otec Brazílčan, ktorý tam aj žije. Na tých to dvoch sa mi páči, že každú situáciu vedia spraviť humornou a dokážu si robiť srandu sami so seba, ale keď sa hádajú to stoji za to. Jedno oko neostane suché. Oslava je v plnom prúde, ľudia sa bavia, tancujú až do chvíle keď moja mama vtrhne do miestnosti a za ňou fronta ľudí ktorý nesú obrovskú tortu. Je to krásny moment, sedím za veľkou tortou s nápisom „Všetko najlepšie milujeme ťa“  s osemnástimi sviečkami, ktorej plamienky osvecujú spokojné tváre mojich najbližších a už v spoločnosti aj po niektorých rodičov, keďže nie sme len kamaráti, ale sme niečo ako veľká šťastná rodina. Sviečky som sfúkol a zaželal si niečo. Pravdaže to nemôžem prezradiť inak by sa mi to nesplnilo. Oslava pokračovala v plnom prúde. Na rad prišlo aj grilovanie pri bazéne, ktoré mal na starosti ako inak môj otec. Kamaráti sa skvelo bavili, dokonca aj rodičia. Keď som si všimol, že moja mama spolu s otcom a Dávidovými rodičmi sa niekam vyparili. Ako som chodil po dome a hľadal kde sú započul som ich. Chcel som na nich zakričať, ale započul som slovo „rakovina“. Ostal som stáť aj keď som vedel že to nie je správne počúval som ďalej.

–          Prečo si nám to nepovedala skôr?

–          Bála som sa, že ma budete brať inak.

–          Raz si ju prekonala zvládneme to znova.

–          Bojím sa, že nie. Ani doktor mi nedáva veľké nádeje.

–          Doktori sa často mýlia.

–          Bodaj by si mala pravdu, ale teraz je to vážnejšie. Je späť a je silnejšia.

–          A čo Dávid?

–          Nesmie sa to dozvedieť, aspoň nie tak skoro.

–          Zlato ale rakovinu pred vlastným synom nezatajíš.

To som si nevšimol, že Dávid stál za mnou a počúval, pretože ma išiel hľadať. Rozplakal sa a utekal po schodisku dolu, smerom von z domu. Rozbehol som sa za nim a počuli to aj naši rodičia, ktorí nás videli. Vybehol som von za ním..

–          Dávid. Dávid počkaj stoj!

Dávid rozkopol záhradný kvetináč pri garáži a spadol na zem.

–          Dávid neboj sa všetko bude v poriadku, spolu to zvládneme.

–          Nie prišiel som o sestru nechcem aj o mamu!

–          Neboj sa, neprídeš.

–          Calvin vyšiel z domu, poďme do garáže!

–          Dobre, poď.

Ako som otvoril garáž, zbadal som môj darček k narodeninám. Nové luxusné športové BMW.

–          To je tvoj darček Patrik?

–          Neviem, asi áno.

–          Pekne

–          Aj ja si myslím.

–          Od nás máš spoločnú dovolenku, už o dva mesiace.

–          Viem Sára mi to povedala.

–          Ta vždy všetko prekecne.

–          Nejdeme sa previesť?

–          Nemal by si ísť za mamou?

–          Hneď nie, pozri volá mi.

–          Zdvihni to.

–          Neskôr.

Pohladkal som ho a naštartoval, že sa prevezieme po bloku a vrátime, hneď ako sme odišli z domu začali nás zasypávať telefonáty, ktoré sme ignorovali. Čistili sme si myšlienky rýchlou ale na striedačku aj pomalou jazdou po meste.

–          Aha, sanitka spomaľ radšej!

–          Zatáča na našu ulicu.

V tom prišla sms…

„ Zlato okamžite poďte domov. Davidova mama skolabovala“. Dávid videl, že sa niečo deje a vytrhol mi telefón z ruky a prečítal si to. Začal plakať a kričať nech rýchlo ideme k nám. Keďže sme boli len kúsok od domu, prišli sme tam za pár minút. Sanitka bola už preč a pri bráne čakala uplakaná mama.

 Dávid vybehol von a pýtal sa čo sa stalo, kde je jeho mama. Moja mama povedala, že jej prišlo zle a odpadla. Nemohli ju prebrať ani v sanitke, tak ju odviezli do nemocnice.

–           Išiel s ňou tvoj otec a za ním autom aj Patrik. Zlato bež za kamarátmi.

–          Nie mami pošli ich domov ja idem s Dávidom za jeho mamou.

–          Zlato nemôžeš teraz šoférovať, mal si pohár vina a si rozrušený.

Calvin pribehol a povedal.

–          Pôjdem s nimi ja som nepil.

–          Teta prosím.

–          Dobre bežte ale neleť a dávaj si pozor.

–          Ďakujem  mami, ľúbim ťa!

Nasadol som do auta a pri odchode z dvoru som v spätom zrkadle ešte uvidel svoju mamu ako mizne v diaľke. Uvedomil som si čo pre mňa rodina a kamaráti znamenajú. Zatočili sme na hlavnú ulicu a namierili rovno do nemocnice. V aute bolo hrobové ticho okrem piesne ktorá hrala v rádiu. Bola to skladba Leony Lewis. Jej slová sa mi vrývali do pamäte jedno za druhým. Počul som ako si ju Dávid potichu spieva.

„Myslíš si, že nevidím tie oči

 Je to tak ťažké nezačať plakať,

 A pretože si hovoríme zbohom,

 asi sa tomu neubránim…“

„Áno. Mala to byť tá najlepšia narodeninová oslava zo všetkých, s nádhernou výzdobou“ …upratovačka pomaly zametá neporiadok „s najlepšími hosťami“ Samanta odprevádza posledných hosti k bráne „či najkrajšími darčekmi. Ale niečo sa pokazilo.

–          Patrik prosím ťa pridaj trochu ešte.

–          Nechcem ísť moc rýchlo.

Pozrel som sa na neho a pridal plyn. Calvin sa ozval.

–          Spomaľ ideš ako blázon.

–          Drž hubu Calvin moja mama v nemocnici a bojuje o život!

–          Patrik prosím zastav, nie je mi dobre.

–          Zabudni ponáhľame sa.

–          Zastav hneď!!! Chcem vystúpiť.

–           

Patrikove nové luxusne auto prudko zabrzdilo pri kraji cesty. Calvin vystúpil, zabuchol dvere a rozbehol sa ku kraju chodníka, kde mu  prišlo nevoľno a povracal sa. Dávid šliapol na plyn.

–          Pozri nemocnica šesťsto metrov.

„Aj keď si to často neuvedomíme tie najkrajšie dary čo máme, sú ty najbližší.“

–          Otec mi píše.

–          Čo?

–          Mama sa prebrala je v poriadku len unavená.

–          Tak vidíš, všetko dopadlo dobre,  tak ako má.

„Áno, všetko dopadlo tak ako má, pretože ak sa niečo stať má, tak sa to jednoducho aj stane.“

–          Semafory sú vypnuté. Pozoooooor!!!

„No nie vždy sa naše priania splnia a veci vyvinú ako by sme chceli. Stačí jedna sekunda a všetko čo sme poznali, tak krásne, sa zmení už len na spomienky“

Calvin stojaci asi sto metrov od križovatky zbadá niečo, čo dúfal, že nikdy neuvidí. Rozbehol sa tam so slzami v očiach. Na miesto nehody prichádzajú prvý svedkovia. Pred očami vidia zdemolovane auto pod niekoľko tonovým nákladiakom. A v troskách počuť volanie o pomoc.

„Pre niektorých však osud ma pripravený iný plán.“

–          Kamión je prázdny, vodič musel ujsť!

„Ako napríklad, možnosť zbaviť sa viny, ale len na čas“

Pokračovanie si môžete prečítať, už 15.9. 2013 na mojom blogu.